KDO JE KDO? PLEMENA TYPU BULL

Americký stafordšírsky teriér je vyšľachtená verzia Amerického pitbulteriéra. Výstavný vzhľad je určovaný štandardom.

Výška 46 - 48 cm v kohútiku u psov a 43 - 46 cm u súk. Veľkosť a váha by mali byť v správnych vzájomných proporciách. Štandard nepredpisuje žiadny váhový limit, pohybuje sa v rozmedzí 20 - 35 kg.

Americký pitbulteriér nemá žiadny exteriérový štandard. Chov a selekcia sa vždy vykonávala a vykonáva podľa bojových schopností a vyrovnanej povahy a nie podľa vzhľadu.

Pitbulteriéri môžu byť rôznych farieb a veľkostí. Výška musí vždy byť k pomeru telesnej hmotnosti. Váha psa je v rozmedzí 17 - 28 kg, sučky 15 - 25 kg.

Anglický bulteriér sa svojim vzhľadom vôbec nepodobá predchádzajúcim trom plemenám. Jeho meno si však ľudia často pletú a jednotlivé rasy medzi sebou zamieňajú.

Bulík je silný a svalnatý pes s charakteristickou klabonos hlavou. Jeho vzhľad je určený štandardom. Nie sú výškové ani váhové limity, ale bulteriéri sú veľkí 35 - 45 cm s hmotnosťou v rozmedzí 20 - 25 kg.

http://www.bullshelp.eu/index.php/o-nas

Začíname navykaním psa na postroj, a to už od 6. mesiaca. Než dokonale fyzicky dospeje, budeme ho učiť ľahkému záprahu. Môžeme s ním v behu trénovať krátke úseky (ako pri canicrosse), aby sa pes naučil na povel ťahať. Do doby plné záťaže takisto psa plne socializujeme medzi psami a ľuďmi a venujeme sa s ním aspoň základnému výcviku poslušnosti ("ku mne", "sadni", "ľahni", "zostaň", "stoj" a pod.). V ďalšej fáze potom psa cvičíme na ťah ľahkej záťaže na dlhšie vzdialenosti. Je to nutné pre jeho vytrvalosť a kondíciu. Spočiatku stačí len 500 metrov a podľa toho, ako sa zlepšuje jeho kondícia, zväčšujeme vzdialenosť na niekoľko kilometrov. Ťahaný predmet musí byť za psom zapriahnutý minimálne v dvojmetrovej vzdialenosti, aby ho nemohol zraniť. Pes si musí totiž väčšinou zvyknúť, že sa za ním "šinie" nejaký predmet. Nesmie sa ho báť, a preto mu ani nesmie nadísť na zadné nohy. 

Psa v postroji pripneme na dlhšie vodítko a zapriahneme k záťaži. Potom ho v podrepe, vzdialený od neho asi 3 metre, voláme k sebe. Pokiaľ pozná povel napríklad "go", "ideme" a podobne, môžeme stáť až za záťažou a popoháňame ho týmito povelmi vpred. Môžeme ísť tiež vedľa neho a poháňať ho rovnakým spôsobom. Podľa veľkosti a mohutnosti psa musíme dôkladne zvoliť záťaž. Každý druh kladie iný odpor. Pes si musí byť spočiatku istý, že záťaž utiahne. Akonáhle pes "zaberie" a vyrazí, či už k nám alebo vedľa nás, výdatne ho chválime a povzbudzujeme. Pokiaľ sa pes snaží, ale vyskakuje do výšky a nedarí sa mu záťaž odtrhnúť, zvolili sme ju príliš veľkú. Preto ju dáme menšiu a vyskakovanie, vyvliekanie z postroja, ťah do strany a ďalšie nežiadúce prejavy, pri ktorých pes iba stráca energiu, tlmíme. Psovi dáme povel "nesmieš" a odvedieme ho pred záťaž do správnej pozície tak, aby bolo ťažné lano opäť napnuté. Pokračujeme povelom stoj, a až pes kľudne stojí, pochválime ho a pokus o zdolanie záťaže opakujeme. Niekedy, ale naozaj len niekedy, môžeme psovi v začiatkoch výcviku pomôcť vodítkom alebo lanom, ktoré upevníme na záťaž a akonáhle sa snaží, nenápadne mu pomôžeme. 

Ak psa voláme, a on vôbec nechápe, čo po ňom žiadame alebo sa mu zdá pripevnenie k záťaži obmedzujúce, jemne ho za vodítko priťahujeme k sebe, privolávame a zároveň pri sebamenšej snahe ťahať ho chválime a povzbudzujeme. V tomto prípade musíme pre začiatok použiť čo najmenšiu záťaž, aby pes pochopil, že s ňou ide pohnúť. Ako odmenu dávame psovi maškrty alebo ho len povzbudzujeme. Iné spôsoby lákania či odmeňovania nepoužívame. Komplikovalo by nám to prácu pri súťažiach, kde sú ostatné spôsoby zakázané. Takto cvičíme, pokiaľ nám to čas dovolí, každý deň. Spočiatku trénujeme len niekoľko desiatok metrov a potom, až uvidíme na psovi, že má chuť bežať so záťažou ďalej, začneme tréning predlžovať. Vhodné sú kľudné a bezpečné miesta - napr. poľné alebo lesné cesty. Na vychádzkach ho vodíme na dlhšom vodítku alebo môže ísť na voľno (záleží na ovládateľnosti psa a náročnosti terénu). Pokiaľ sa nám zdá, že pes už beží so záťažou veľmi ľahko, môžeme ju postupne začať zvyšovať. 

Práca s vyššou záťažou.
Ak pozná pes prácu v záprahu, pri bicykli a pod., necháme ho ťahať bicykel alebo tréningovú káru a pomáhame mu len keď vidíme, že by ju pri zastavení alebo napr. rozjazde do kopca neutiahol. Neskôr si vyberieme rovný terén (najlepšie asfaltovú cestu) a pokračujeme v nácviku privolávania. Je to jednoduchšia metóda než psa so záťažou povzbudzovať do ťahu za bremenom. Pomocník stojí na káre a psovod ťahúňa z 3 metrov privoláva. Pri úspešnom zdolaní tejto vzdialenosti ju predĺžime asi na 5 metrov a postupne zvyšujeme až na 10 m, čo je maximálna vzdialenosť používaná na závodoch. Záťaž takisto postupne zvyšujeme, ale pri každom náznaku preťaženia ju musíme opäť znížiť. Najlepšie je psa trénovať na obdobnom vozíku, ktorý sa používa na závodoch. V zime použijeme namiesto vozíku sane. Trénujeme na rovnom, hladkom, ale nie zľadovatelom povrchu. Tréning so záťažou vedie psa k nájdeniu vlastného postoja a štýlu, ktoré potom zúročí na závodoch. Pes nám musí veriť, že ide záťaž utiahnuť, inak ho veľmi rýchle naučíme prehrávať. Preto i na závodoch, keď prekročí časový limit, mu pomocník (na požiadanie) dotlačí vozík do cieľa.